Často sa hovorí, že história sa neopakuje. Pokiaľ si však pamätám, nikde nebola reč o tom, že to platí aj pre históriu rodiny. Iste, tie malé dejiny svojich veľkých dejepiscov nemajú, a tak si musia vystačiť s ústnym podaním alebo rodinným legendami spoza nedeľného stola. Aby ste mi dobre rozumeli, nie som ktovieakým prívržencom takýchto literárne okrídlených úvah, ale v mojej rodine sa niečo podobné skutočne stalo.
Moju prvú reštauráciu som si otvoril v čase, keď som ešte nemal ani dvadsať. Mladý, trochu namyslený suverén, plný zdravej drzosti, mega plánov a odvahy rozbiť bank v odvekom behu sveta. Bez snahy hájiť sám seba. Práce som sa nikdy nebál, dokázal som sa postaviť k sporáku aj biznis plánu a ľudí som vedel nielen počúvať, ale i osloviť. Začalo sa mi dariť, a tak som po čase zvažoval rozšíriť podnikanie aj trochu iným smerom. Podnikol som teda cestu do manželstva a vďaka mojej žene dodnes vydarenú a plodnú.
Dnes je to všetko už história, ale téma opakovania je práve tu na začiatku. Bolo to takto. Pred časom sa vo dverách kúpeľne objavil syn, ostal mlčky stáť na prahu a hľadel na moju neoholenú tvár v zrkadle. Nestačil som do ruky vziať ani holiaci strojček, keď mi oznámil, že si chce otvoriť vlastnú reštauráciu, ergo z tej našej odíde. Pozrel som mu do očí a bolo mi jasné, že nemá zmysel čokoľvek namietať. História sa začala opakovať, aj keď syn mal už kúsok po dvadsiatke. Akokeby som videl sám seba.
Musím sa priznať, že ma od toho dňa náš potomok vlastne neustále prekvapoval, a len v dobrom. Všetko mal do bodky premyslené, vyladené a zorganizované. A tak sme už o pár dní stáli pred sotva dokončenými novostavbami biznis pointu blízko centra mesta. Ani som nestačil položiť svoju prvú otázku a vstupovali sme do veľkých priestorov na prízemí jednej z budov. To miesto bolo ozaj parádne. Na okamih som aj zaľutoval, že nie som na mieste syna, lebo mi pred očami bežali obrázky, ako sa dá taká nová reštika zariadiť a rozbehnúť. Zo snívania ma rýchlo vytrhol syn s vetou, ktorou mi čítal myšlienky. Vyhlásil, že chce mať podnik v industriálnom štýle s jemným nádychom luxusu.
Sedeli sme na balíkoch s neotvorenými obkladačkami, pili kávu z neďalekého bistra a ja som so zadosťučinením počúval synove plány a predstavy. V prvom rade mi zdôvodnil, prečo chce mať v reštike industriál spojený so akurátnou štipkou luxusu. Dôvody boli vcelku jednoduché, a pritom úplne logické. Tie nové biznis budovy totiž pri prvom pohľade vyzerali akoby postavené z pálených červených tehál. Neďaleko nich sa týčili komíny akejsi bývalej továrne a celková atmosféra miesta pripomínala dávne fabrické dvory. Uzavreté, a vo svojom technickom a čistom jazyku vlastne veľmi intímne.
Nebudem nijako zakrývať, že ma industriálny štýl lákal a dlho som s ním koketoval aj v mojej reštaurácii. Žiaľ, moja, rokmi zavedená klientela a vytvorená tradícia, mi už veľké zmeny nedovoľovali, tým skôr, že s dobrým menom sa hazardovať nevypláca. Ostal som teda verný, ale syna som v jeho voľbe podporoval všetkými desiatimi. Napokon, industriálny štýl bol a je nevýslovne pôsobivý a v každom ohľade aj navýsosť zaujímavý.
Veď už len ten jeho pôvod a estetické zdroje. Predstavte si tie autentické železné fabrické konštrukcie, rozľahlé dielne, neomietnuté steny, samý betón, či tehla, ostré svetlo veľkých, masívnych lámp, všade okolo iba samý kov, hrubé zvary, rinčiace reťaze alebo hrboľaté nity spájajúce hrdzavejúce pláty ocele. Štýl, ktorý našiel inšpiráciu v industriálnom svete, naoko nezlúčiteľnom s interiérom pre bývanie alebo príjemnú reštauráciu.
Samozrejme, syn dobre vedel, že v takejto horúcej novostavbe nenájde žiadny odhalený betón, zvonivé tehly alebo rokmi poznačené kovové konštrukcie. Takýto priemyselný vzhľad sa však dá docieliť špeciálnymi obkladmi, ktoré spoľahlivo imitujú tehlu, príp. použitím betónových stierok. Štruktúra takto dizajnovaného priestoru v zásade spolieha na prítomnosť pôvodných vecí z dajakej fabriky alebo dielne v kombinácii s výsostne modernými prvkami.
Takpovediac surové materiály, akými sú kov, oceľ, betón, či tehla, výborne vyváži a stabilizuje drevo. Dá sa položiť ako podlaha alebo obklad na steny, či strop. Pochopiteľne, že drevo má svoje miesto aj v oblasti nábytku, či už ide o moderné kusy alebo dizajnérske solitéry. Vyhľadávané sú najmä staré a staršie drevené skrine, stoličky, komody, pohovky alebo registračné police. Veľkým plus býva, ak sú takéto kusy poznačené poriadnou patinou, škrabancami a generáciami, ktoré ich užívali.
Kedysi dávno som pomerne intenzívne pátral po príčine alebo skôr vzhľade tých „hrdzavých“ trubiek, príp. kovových skriniek v takýchto interiéri. Bolo mi jasné, že autentická hrdza to isto nebude. Napokon som objavil materiál pod názvom Corten, ktorý výborne imituje skorodovaný vzhľad predmetov. Dokonca má aj marketingový prívlastok, foxysteel, teda oceľ hrdzavá ako líška. Pri našej debate na obkladačkách sa mi podarilo syna úspešne nachytať, lebo o niečo takom ešte nepočul. Myslím, že som mu nasadil do hlavy poriadneho chrobáka.
Jednou zo srdcoviek dobre vyváženého industriálneho štýlu sú svietidlá. Často sa využívajú autentické lampy, visiace na reťaziach, ktoré v sebe majú nepopierateľný šarm minulého. V priestore však svoju rolu majstrovsky zahrajú i stojace lampy z mosadze, čierneho kovu alebo bohato pochrómované. Za hrdinu medzi svetlom a tmou býva najčastejšie pasované svietidlo s ochrannou mriežkou, ktoré takmer ikonicky stelesňuje industriálny štýl a jeho basic východiská.
A propos, zásady a východiská, ktoré náš štýl charakterizujú. Zdalo sa mi, že ten môj chalan ich ovláda celkom dobre a s prehľadom, ale aj napriek tomu sme sa o nich vášnivo rozhovorili, pravda, aj keď to chcelo ďalšiu kávu. Obecne sa dá povedať, že tento štýl by mal pracovať s mixom pôvodného a primerane moderného.
Nesmierne sa hodí, ak môžeme v danom priestore využiť pôvodné rozvody vody, plynu alebo elektriny, teda ponechať „na očiach“ všetky tie potrubia, poistné ventily, kovové kolená, rôzne hadice, elektro káble alebo kadejaké nosiče. Pochopiteľne, treba ich všetky adekvátne zaslepiť, zablokovať a vzhľadovo prispôsobiť nálade interiéru. To znamená použiť farbu alebo inak atraktívny povrch. Farebnú úpravu si žiadajú tiež steny, často ide o bielu alebo sivú, pravda, ak nezvolíme len holú tehlu, či betón.
Podlaha môže mať rôzny povrch. Cení sa dubové, rokmi ochodené drevo, ktoré skvele ladí s okolím. Jasné, že sa dá spoľahnúť aj na upravený liaty betón, najrôznejšie druhy vysokozaťažových dlaždíc, či na vinyl, prípadne iný, priemyselne bežný povrch. Okná majú privlégium vo svojej veľkosti a náture. Zväčša ide o veľké okenné výplne v kovovom ráme, prípadne luxféry alebo sklenené tvarovky.
Kapitola nábytku má v tomto príbehu o štýle kľúčové miesto. Využíva sa totiž kombinácia minulého so súčasnosťou, čo znamená, že tu napríklad nájdeme kovovú, obitú skriňu z bývalej fabrickej šatne s ceneným kusom starožitného kresla, ale aj ultramoderné stoličky spojené so stolom z niekdajšej stolárskej dielne. Princípom je tiež nadmerne veľké sedenie, často uprostred priestoru, veľké obrazy, plagáty, či kovové tabule. Takmer záväznú normu predstavujú retro spotrebiče, často z nerezu, veľké množstvo políc, skriniek a odkladacích priestorov. Žiadanou bodkou, či skôr akcentom býva plochý televízor zavesený na betónovej stene, prípadne originálny, zväčša hriešne drahý, dizajnérsky skvost, ktorý toho industriálneho ducha priestoru, vystrelí o niekoľko svetelných rokov dopredu.
Takže všetko toto a kadečo podobné sme v ten deň preberali aj so synom, a pritom akosi nehľadeli na čas. Vyrušil nás neodbytný synov mobil. Napokon z chalana vypadlo, že sa tu máme stretnúť s pani Pavlínou Lipkovou z firmy ORIGINE INTERIER DESIGN, realizácia, návrh interiéru reštaurácie Bratislava, ktorá bude riešiť dizajn novej reštaurácie a syn si ju zvolil spomedzi viacerých oslovených tvorcov. Ako sa po hodine, či kúsok dlhšie jasne ukázalo, bola to ozaj správna voľba a na syna som bol patrične pyšný.
Pani Lipková prejavila nielen odbornosť, empatiu a schopnosť počúvať, ale celú našu debatu posunula novým, trochu nečakaným smerom. Súhlasila – industriál áno, no priestoru značne prospeje, ak získa nepatrný nádych luxusu. Syn na mňa hľadel trochu prekvapene, no keď zaznel odveký argument, že večera pri sviečkach poteší každú ženu, tým skôr, ak na ňu dýchne kúsok luxusu, bolo rozhodnuté.
Dnes, keď je už celá – náročná, ale krásna – práca zavŕšená a synov podnik sa vcelku dobre rozbehol, občas premýšľam nad jednotlivými krokmi, ktoré nápady a riešenia pani Lipkovej priviedli k životu. Pani dizajnérka nám ukázala, že je ženou na svojom mieste, pričom až po čase oceňujeme jej predvídavosť a vyváženosť každého použitého nápadu.
Napríklad podlaha. Synovi navrhla, trochu netradične, šedú dlažbu. Pamätám si, ako mu ten koncept nešiel pod nos, ale dostatok argumentov ho napokon presvedčilo. Hotová dlažba si v priestore reštaurácie našla svoje miesto, a to zvoleným odtieňom aj materiálom. Vôbec nepôsobí chladne a odťažito, ako syn v slabej chvíli prorokoval. Jej povrch bol navyše zdrsnený, čo je plusom pre bezpečnosť hostí i personálu, a vďaka tomu dlažba prináša do miestnosti oveľa mäkkšie svetlo.
Kľúčovým rozhodnutím však bolo rozdelenie celej reštaurácie na dve časti. Obe tak získali svoj osobitý charakter, jedinečné a pôvodné prvky, no vo výsledku si spoločne rozumejú a perfektne sa dopĺňajú.
Prvá z nich vás privíta krásnym barom, riešeným v tvare oblúku, čo poskytuje dostatok priestoru pre personál i hostí. Nejaký ten piatok som za barovým pultom stál, takže viem oceniť slová akými sú funkčnosť, vzhľad aj dizajn takéhoto miesta.
Samotné telo baru bolo vytvorené z bieleho, lesklého materiálu a celú jeho prednú stranu, teda čelo, lemuje plastický ornament, ktorý vzhľadovo pripomína snehové vločky a evokuje skutočnú romantiku, luxus a pohodu v každom smere. Rovnaký materiál i dekor, boli potom použité aj na stolíky v blízkosti baru. Ešte pár slov k prednej strane baru. Výborným nápadom boli využiť mäkké, svetlosivé kožené čalúnenie, ktoré hostí láka zaboriť doň kolená a viesť príjemný rozhovor pri poháriku niečo dobrého.
Barové stoličky, ako aj stoličky pri stolíkoch v miestnosti sú zákaznícky vďačné a nikdy nestarnúce tonetky, pričom u nás hosťom ponúkajú melírované, krémovosivé čalúnenie. Pozor, v reštaurácii môjho syna hosť nájde aj pohodlné, široké a bohato čalúnené kreslá, ktoré dotvárajú atmosféru v druhej miestnosti. Na doplnenie. Priamo oproti baru sa dá posadiť na vyvýšenú lavicu v rovnako sivom odtieni, aké majú kreslá a zákazník má k dispozícii stolíky s bielou, lesklou doskou.
Veľmi pôsobivým kúskom sú použité závesy. Je ich tu niekoľko, a nie sú len na oknách. Visia tiež na stenách, čím celý priestor prirodzene rozdeľujú, no zároveň zútulňujú. Naozaj parádnym miestom je ale tehlová stena, ktorá zaberá veľkú plochu a synovu reštauráciu premieňa od základu. Jej veľkým kladom je predovšetkým autentická tehlovočervená farba, ktorá krásne kontrastuje so sivými a bielymi prvkami, čo posúva využívanú atmosféru industriálnosti do sféry pohodlia a výnimočnosti.
Lustre a lampy sú z čierneho kovu, ale v žiadnom prípade nepôsobia masívne. Tvarovo sú skôr krehké a jemné, pričom ich zdobia štylizované kvapky zo skleneného krištáľu. Už len tieto dve položky rysujú líniu luxusu. K nim sa pridávajú zrkadlá, ktoré v miestnostiach našli svoje trvalé miesto. Dve kopírujú postavenie vchodových dverí. Stenu za barom dotvára veľkoplošné, pozdĺžne zrkadlo, ktoré zároveň funguje ako polica na poháre a fľaše.
Druhá miestnosť synovej reštaurácie však ponúka celkom iný druh osvetlenia, poťažmo svietidiel. Majú tvar valca, striebristú farbu a ich tienidlo bolo vytvarované zo saténovej textílie, takže sa v priestore matne lesknú. Aj keď sú v tomto priestore štýlovo odlišným prvkom, pri celkovom pohľade do seba všetko krásne zapadá a vytvára očakávaný dojem jedinečnosti a lákavých hodín dokonalého relaxu.
Keď dnes, sem-tam, zavítam k synovi a sedím v jeho reštaurácii, nadobúdam dojem, že sa moje slová o opakovaní dejín v rodine naozaj potvrdili. Aj keď chlapsky priznávam, že táto forma reprízy ma nečakane dojíma a obzvlášť teší. A ešte niečo. Vlastne sa už neviem dočkať, ako sa prejaví môj prvý vnuk, ktorý predávnom sedel otcovi na kolenách a vcelku nezrozumiteľne, ale očividne vášnivo, komentoval interiér rodinnej reštaurácie.
vk